Čo nájdeš na tejto podstránke?
1. Pápež František o modlitbe chvály - Novinka
2. Rastislav Dluhý: Modlitba chvál nie je protestantský vynález - Novinka
3. Chvála a uctievanie
4. Modlitba chvály - životný štýl
5. Sedem biblických skutočností o chvále
6. Modlitba chvály - super video od SP
7. Modlitba chvály v Charizmatickej obnove - pdf. prednáška
8. Žalmy - najstaršia modlitba chvál a uctievania
Nech sa páči, pozri nižšie! ;-)
Pápež František o modlitbe chvály
Vatikán 28. januára 2014 - Modlitba chvály nás robí plodnými – povedal pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dóme Sv. Marty. Komentoval radostný tanec Dávida, o ktorom hovorí prvé čítanie (2 Sam 6, 12b-15. 17-19), a poukázal na to, že ak sa uzavrieme do formalizmu, naša modlitba sa stane chladnou a neplodnou. Svätý Otec sústredil svoju homíliu na obraz radosti z druhej knihy Samuelovej, kde čítame: «Dávid z celej sily tancoval pred Pánom.» Všetok Boží ľud oslavoval, pretože archa zmluvy sa vrátila domov. Dávidova modlitba chvály „ho vyvádzala z rovnováhy a tancoval pred Pánom zo všetkých síl“. To bola skutočne modlitba chvály! – poznamenal Svätý Otec a dodal, že pri čítaní tejto stati myslí na Sáru, ktorá po pôrode Izáka povedala: „Radostný tanec mi privodil Boh.“ Táto starena, rovnako ako mladý Dávid, tancovali od radosti pred Pánom. Pre nás je ľahké pochopiť modlitbu, v ktorej Pána prosíme o nejakú vec alebo modlitbu vďaky, aj modlitbu adorácie nie je ťažké pochopiť. Ale modlitbu chvály „nechávame stranou, neprichádza tak spontánne“ – poznamenal pápež a pokračoval:
„‚Ale, otče, to je pre tých z Obnovy v Duchu Svätom, nie pre všetkých kresťanov!' Nie, modlitba chvály je kresťanská modlitba pre nás všetkých! Vo svätej omši každý deň spievame Svätý, svätý... Toto je modlitba chvály: Chválime Boha za jeho veľkosť, pretože je veľký! A hovoríme mu pekné veci, pretože sa nám to páči. ‚Ale, otče, ja to nedokážem...‘ Dokážeš kričať, keď váš tím strelí gól, a nie si schopný spievať na chválu Pánovi? Vyjsť trochu za rámec svojho správania, aby si spieval? Chváliť Boha je úplne slobodné! Nepýtame, neďakujeme, chválime!“
Musíme sa modliť „z celého srdca,“ pokračoval svätý otec: „Je to tiež skutok spravodlivosti, pretože on je veľký! Je naším Bohom.“ Dávid „bol veľmi šťastný, pretože sa vrátila archa, vrátil sa Pán. Aj jeho telo sa modlilo cez tanec“.
„Jednu dobrú otázku si môžeme dnes položiť: Ako je to s mojou modlitbou chvály? Viem chváliť Pána? Viem chváliť Pána alebo, keď sa modlím Glória alebo Svätý, robím to iba svojimi ústami, nie celým svojím srdcom? Čo mi hovorí Dávid ako tu tancuje? A Sára, ktorá tancuje od radosti? Keď Dávid vstúpi do mesta, začína niečo iné, oslava!“
„Radosť chvály," povedal svätý otec, „nás vedie k radosti sviatku, sviatku rodiny." Pápež pripomenul, že keď Dávid vstúpil do paláca, dcéra kráľa Saula, Michol, mu dohovára a pýta sa ho, či sa nehanbí za to, že tancoval takto pred všetkými, že je kráľ. Michol Dávidom opovrhovala.
„Pýtam sa, koľkokrát my pohŕdame v našich srdciach dobrými ľuďmi, ktorí chvália Boha tak spontánne, pretože nie sú vzdelaní, nedodržiavajú formálne postoje? Ale opovrhnutie! Biblia hovorí, že Michol zato zostala neplodná celý život! Čo nám tu chce Božie slovo povedať? Že radosť a modlitba chvály nás robia plodnými! Sára tancovala vo veľkej chvíli svojej plodnosti, keď mala deväťdesiat rokov! Plodnosť, ktorá nás privádza ku chvále Pána, slobodnej chvále Pána. Ten muž alebo tá žena, ktorí chvália Pána, modlia sa chváliac Pána, majú radosť, keď sa modlí Glória, keď sa spieva Sanctus v omši, spievajú to s radosťou, je to plodný muž alebo žena.“
Naopak tí, ktorí „sú uzavretí v chladnej formálnej modlitbe, odmeranej, možno skončia ako Michol, v neplodnosti svojej formálnosti.“ Svätý Otec nás teda vyzval, aby sme si predstavili, ako Dávid tancuje „so všetkou silou pred Pánom a aby sme premýšľali, aká pekná je modlitba chvály“. Bude teda pre nás užitočné opakovať slová 24.žalmu, ktorý sme sa dnes modlili: «Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy.» -jk-
Text zverejnený na internetovej stránke http://sk.radiovaticana.va/archivio_rg.asp?data=11/01/2014
Vatikánskeho rozhlasu
Modlitba chvál, zdvíhanie rúk či prejavy Ducha Svätého sú často pripisované protestantským cirkvám. Na otázky, čo o modlitbe chvál hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi, odpovedá rehoľný kňaz Rastislav Dluhý zo spoločenstva Rieka života.
Niektorí katolíci tvrdia, že chvály sú protestantským vynálezom, a že boli adoptované do katolíckej cirkvi, a aj z tohto dôvodu sú voči nim rezervovaní. Existujú katolícke a protestantské chvály? Čo majú spoločné, a čo ich naopak odlišuje? Akú majú chvály oporu v Biblii alebo ako sa na modlitbu chvál pozerá učenie RKC?
Chvála je naša odpoveď na to, kým je Boh, a aké veľké veci nám urobil. Katechizmus nám pripomína biblickú náuku o chvále (KKC 2639 – 2643), velebení a klaňaní sa Bohu (KKC 2626 – 2628). Chválu zobúdza v našich srdciach Duch Svätý, on vzbudzuje v cirkvi spôsoby vyjadrenia, napríklad velebenie, prosba, orodovanie, vzdávanie vďaky a chvály (KKC 2644).
Chvála však môže mať rôzne podoby a formy. Niekto chváli Boha maľovaním, niekto svoju chválu vyjadrí v stavbe kamenného majestátneho chrámu. Pokiaľ ide o chválu hudbou a piesňou, jestvuje množstvo rozličných foriem vyjadrenia chvály. Niektoré piesne chvály vzbudzuje Duch Svätý v katolíckej cirkvi, iné v protestantských spoločenstvách. Ten istý Duch dáva podnet rôznym formám chvály.
Vyjadrenie „katolícke“ či „protestantské“ chvály je nepresné, a to, čo chce takéto odlišovanie povedať, je azda len to, že tieto piesne vznikli v rámci katolíckej cirkvi alebo nejakého protestantského spoločenstva.
Sú chvály iba štýlom? Mala by byť chvála integrálnou súčasťou u každého kresťana, alebo je to len jedna z foriem spirituality?
Chvála je odpoveď na Božiu veľkosť, dobrotu, lásku a dar spásy. Niektorí ľudia Boha chvália v tichu, iní spevom gregoriánskeho chorálu, ďalší zasa spontánnou modlitbou. Termín „chvály“, ktorý sa udomácnil v našom slovníku, je pomenovaním pre nový spôsob vyjadrenia chvály. Nemusí vyhovovať všetkým ľuďom, a to je v poriadku. Podstatné nie je to, či sa ľuďom páčia moderné piesne chvály pripomínajúce modernú hudbu. Podstatné je to, či srdcom a životom chvália Boha. Prejav, štýl a sloh sa menia. Ľudia chválili v románskych kostoloch, gotických, barokových, renesančných. Šaty, v ktorých pre Boha tancujeme sa menia, no jeho nevesta stále tancuje v Duchu a kráča dejinami.
Často sa stretávame s pojmom modlitba chvál. Menej často tiež s pojmom uctievanie alebo zvelebenie. Viete nám vysvetliť či je v tom rozdiel?
Katechizmus hovorí o modlitbe chvály aj o modlitbe velebenia (2626 – 2628, 2639 - 2643). Počul som už o údajnom rozdiele medzi týmito dvoma prežívaniami modlitby u viacerých autorov. Vysvetlení som počul viacero. Pýtal som sa na rozdiel medzi chválou a zvelebením aj Tima Hughesa a Scotta Underwooda. Najviac ma oslovuje, čo som raz počul počas letnej školy evanjelizácie v Podolínci v r.1996 od poľskej vedúcej chvál z Varšavy, Kasi Miturskej. Povedala nám, že chvála je modlitba, pre ktorú sa musíme niekedy aj rozhodnúť, aj keď nemáme náladu a chuť. Spomenula vtedy verš zo žalmu: „Velebiť budem Pána v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť.“ O zvelebení nám hovorila ako o vyššom stupni chvály. Stáva sa, že počas chvál začne Pánov Duch pôsobiť v srdciach ľudí veľmi intenzívne, a tí už spontánne, nadšene a s údivom zvelebujú Boha. Mne sa toto vysvetlenie veľmi páči, lebo to tak prežívam.
V spojení s chválou s prízvukom na prežívanú bázeň pred Bohom katechizmus používa ešte termín klaňanie sa (KKC 2628). Termín uctievanie katechizmus v spojitosti chválou nepoužíva. Je to pojem používaní v protestantských spoločenstvách, avšak to neznamená, že ho nemôžeme používať. Je dobré vedieť, že velebenie je katolíckym pojmom, ktorý v protestantských kruhoch vyjadruje pojem uctievanie.
Prečo nemôže byť pre kresťana katolíka modlitba chvál plnou alternatívou a náhradou za slávenie sv. omše?
Zvyknem vnímať modlitbu chvál ako prelúdiu a dozvuky chvál tej najvyššej modlitby chvál, ktorá je Ježišova modlitba chvály Otcovi. Ježiš priniesol Otcovi najdokonalejšiu modlitbu chvály svojou obetou na kríži. Dokonalejšia a účinnejšia modlitba a obeta chvály nejestvuje. Omša je najvyššou modlitbou chvály a vrcholom takejto modlitby preto, lebo to je Ježišova modlitba. My sa k nej len pridávame. Nemôžeme ju pokaziť, lebo sa to nedá. To Ježiš prináša obetu chvály Otcovi. Myslím, že mnohých mladých na Slovensku ešte len čaká tento veľký objav. S modlitbou chvály budem bežať na omšu, lebo sa budem tešiť na tú Ježišovu nepoškvrnenú obetu chvály, a po omši budem spievať chvály z vďačnosti, že som mohol mať účasť na Ježišovej obete chvály. Každá iná modlitba chvály mimo liturgie je účinná a Bohu milá, ale najúčinnejšia a najmilšia je Otcovi chvála, ktorú vedie Kristus, a ku ktorej sa my pridávame. Odporúčam mladým aj starším prečítať si o tom knihu od Scotta Hahna s názvom Baránkova večera.
Nie je dvíhanie rúk pri modlitbe chvál len nová móda? Kedy sa prestali pri modlitbe dvíhať ruky, kedy sa zaviedlo modlenie so zloženými rukami v cirkvi? Prečo je tu snaha o vrátenie sa k dvíhaniu rúk?
Dvíhanie rúk je jedným z prejavov modlitby. V cirkvi vždy tento prejav bol. Aj Izrael sa takto modlil. Kniha žalmov, ktorú cirkev považuje za svoju modlitbovú knihu par excellence, tieto prejavy pozná. V Novom zákone sv. Pavol vyzýva aj k takejto modlitbe (1 Tim 2, 8).
„Oranta“ je pravdepodobne jediný starobylý kresťanský symbol, ktorého význam bol oficiálne definovaný v katolíckej vierouke. V opisovaní významu eucharistie ako obety cirkvi Katechizmus katolíckej cirkvi vyhlasuje: „V katakombách sa cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozpätými rukami v modlitbovom postoji. Ako Kristus, ktorý rozopäl ruky na kríži, aj cirkev sa skrze neho, s ním a v ňom obetuje a oroduje za všetkých ľudí.“ (KKC 1368). Okolo r. 198 Tertulián napísal, že modlitba s roztiahnutými rukami je bežným spôsobom modlitby kresťana, a videl v tomto postoji obraz Spasiteľa: „Nielenže zdvíhame ruky, ale ich aj naširoko roztvárame. Napodobujeme tým umučenie Pána, ktorého v modlitbe vyznávame. Vo 4. storočí sv. Ambróz pripomínal novopokrsteným členom cirkvi v Miláne slová sv. Pavla: „Čo znamenajú zdvihnuté ruky? Nemali by ste takto vo svojej modlitbe všetkým ukazovať Pánov kríž? “ Podľa Ambrózovho svätopisca, sv. Pavlína z Noly, tento veľký biskup zomrel s rozpätými rukami v modlitbe. Gesto rozpätých zdvihnutých rúk pretrvalo celé obdobie cirkevných otcov. Bolo považované za univerzálne modlitebné gesto. Sv. Ján Zlatoústy vo svojej kázni, ktorá odznela niekedy medzi r. 398 až 403 poznamenal, že celé zhromaždenie sa takto modlilo počas eucharistickej liturgie: „Pretože keď všetok ľud stojí so zdvihnutými rukami ako kňazské zhromaždenie, a keď je pred nami bázeň budiaca obeta, ako by naša modlitba nebola úspešná u Boha? “ Je krásne, že aj v egyptskej liturgii sv. Marka sa začína eucharistická modlitba práve tým, že diakon vyzve ľud: „Zodvihnite rozpäté ruky!“
Svätý Dominik (zakladateľ dominikánov) v 12. storočí vyučoval o 9 spôsoboch modlitby. Medzi gestami nechýbali ani zdvihnuté ruky. O tejto náuke vám vie povedať každý dominikán a dominikánka. Táto krásna náuka ostáva pre väčšinu ešte neobjavenou.
V neskorších storočiach sa dostávali do popredia iné gestá. Gesto rozpätých a zdvihnutých rúk však nikdy úplne nevymizlo. Zotrvalo v rôznych pobožnostiach, najmä v pobožnosti krížovej cesty v Belgicku, Holandsku a Nemecku. Znovu sa objavilo aj v modlitbových skupinách v rôznych hnutiach, ktoré začali vznikať hlavne od polovice 20. storočia. Netreba zabudnúť, že v katolíckej cirkvi toto gesto modlitby zotrvalo najmä ako gesto kňazov počas liturgie sv. omše.
Ľudia, ktorí prvýkrát prídu na chválové zhromaždenia, zostanú niekedy zaskočení z modlitby jazykov, inak povedané z prorockého daru, lebo na to nie sú zvyknutí na sv. omšiach alebo iných nedeľných bohoslužbách. V čom je prínos týchto darov pri modlitbe?
Skôr je to asi tak, že modlitba nás na tieto dary otvára, a počas modlitby chvál sa môže objaviť duchovný dar, slovo, obraz alebo proroctvo od Pána. Modlitba chvál je dobré prostredie na rast duchovných darov.
Modlitby príhovoru vkladaním rúk bývajú často súčasťou chválových podujatí a stretnutí. V čom je ich výnimočnosť, na aké pravidlá by ľudia pri ich realizovaní mali pamätať?
Modlitba známa ako "vkladanie rúk" je modlitbou príhovoru za konkrétneho človeka. Jej výnimočnosť je v tom, že takto vieme prejaviť konkrétnemu človeku našu blízkosť a záujem. Ježiš predpovedal, že tí, čo v neho uveria, budú na chorých klásť ruky, a tí sa uzdravia (Mk 16, 17-18). Ježiš nemal v tomto prípade len kňazov, ale všetkých, čo sa stanú jeho učeníkmi.
Aj pri rozoslaní sedemdesiatich dvoch učeníkov Pán prikazuje: „Uzdravujte chorých, čo sú tam.“ (Lk 10, 9). V tretej kapitole s názvom Inštrukcie o modlitbe za uzdravenie sa uvádza, že z úryvkov o uzdravení z Nového zákona možno usudzovať, že sa to deje prostredníctvom modlitby, ktorá je sprevádzaná azda nejakým symbolickým gestom. Môžeme sa teda nazdávať, že jedným z týchto gest bolo aj gesto kladenia rúk.
Odporúčam prejsť si aj disciplinárne ustanovenia, ktoré sú v závere tejto kapitoly. Článok 1 hovorí: "Každému veriacemu je dovolené v modlitbách prosiť Boha o uzdravenie. Keď sa však tieto modlitby konajú v chráme alebo na inom posvätnom mieste, je vhodné, aby ich viedol riadny duchovný." Nie je tam napísané, že je zakázané a neprípustné, aby ich viedol laik, no je vhodné, aby ich viedol alebo nad nimi dozeral duchovný. Viem si predstaviť, že nie vždy tam musí byť kňaz, avšak ak je modlitbové stretnutie v chráme, laici, čo vedú modlitbové stretnutie, to majú robiť s vedomím a na základe poverenia svojho duchovného. Čl. 5 - §1 hovorí: ,,Neliturgické modlitby za uzdravenie sa musia konať spôsobmi, ktoré sa líšia od liturgických obradov, ako stretnutie pri modlitbe alebo čítaní Božieho slova.“ Bdelosť miestneho ordinára sa požaduje podľa kán. 839 §2.
V článku 4 - §1 danej inštrukcie sa ďalej píše: "Okrem toho je potrebné dbať, aby pri konaní takýchto stretnutí nedochádzalo, najmä zo strany tých, čo ich vedú, k vonkajším prejavom podobným hystérii, strojenosti, teatrálnosti alebo senzáciechtivosti."
Čl. 9 – Tí, čo vedú liturgické a neliturgické obrady uzdravenia, musia sa snažiť udržať v zhromaždení ovzdušie vážnej zbožnosti a musia zachovať potrebnú obozretnosť, ak sa medzi prítomnými objavia uzdravenia. Po skončení obradu môžu jednoducho a presne zozbierať prípadné svedectvá a vec predložiť kompetentnej cirkevnej autorite.
Celú inštrukciu nájdete na tomto odkaze http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-vatikanskych-uradov/c/instrukcia-o-modlitbach-za-uzdravenie
Text prevzatý: http://worshiplife.sk/magazin/-/blogs/redemptorista-dluhy-modlitba-chval-nie-je-protestantsky-vynalez
Chvála a uctievanie
Čo to vlastne tie chvály sú? Čo je tento moderný, zvláštny trend, po ktorom ešte pred niekoľkými rokmi nebolo na Slovensku "ani chýru ani slychu"?
Chvála je spôsob modlitby, kde sme s Bohom tak úzko spätý, a tak blízko pri ňom, že sa stáva modlitbou, ktorá už nie je na ľudských pravidlách, ale na Božích. V Biblii sa často píše o „poznaní“. Poznanie znamená veľmi intímny vzťah. „Adam poznal Evu a bum, bolo z toho potomstvo.“ Božie Slovo nás vyzýva: „Máme poznať Boha tak, ako Boh pozná nás.“ Doslova hovorí, aby sme boli v intímnom vzťahu s Bohom, tak ako boli spolu Adam a Eva. Chvála patrí presne do tejto roviny intimity, do tejto hlbiny, ktorú je veľmi ťažké ľudskou rečou opísať. Je ťažké o chvále hovoriť, ak do nej nevojdeme.
Chvála je typom modlitby, počas ktorej je náš duchovný zrak silne upretý na Boha. Klasická osobná modlitba je veľmi, veľmi dôležitá. Môže nám však počas nej hroziť jedno nebezpečenstvo, ktoré je spôsobené našou vlastnou nedokonalosťou. Počas modlitby môžeme duchovný zrak uprieť tak intenzívne do nášho vnútra, že nás prevalcujú naše vlastné problémy, slabosti a hriechy. Výsledkom toho môžu byť trápenia a depresie.
Pri chvále patrí naša pozornosť v prvom rade Bohu. Celá naša myseľ a celá naša duša je ním naplnená. On je tým, ktorý sa dokáže vysporiadať s našimi nedokonalosťami, slabosťami, hriechmi. On je tým, ktorý rieši naše problémy. Nedokážeme to my našimi silami, ale On prostredníctvom svojej moci.
O chválach máme 1 super knihu. Sú to Žalmy. Autorom väčšiny z nich je kráľ Dávid, ktorý v nich často hovorí, aký Boh je, a čo preňho chvála znamená. Keď chválime Boha, vyslovujeme slová o tom, aký je môj Boh. To by mohla byť definícia chvály. Slová chvály pochádzajú z Biblie, ktorá nám hovorí o tom, aký Boh je. Ak si denne čítame Bibliu, stále v nej nachádzame množstvo vecí, ktorými môžeme Boha chváliť.
Počas chvály sa začne niečo diať. Dávid hovorí v Ž 22,4: „Boh tróni na chvále svojho ľudu.“ Vo chvíli, keď začnem chváliť, vytváram Bohu v mojom srdci trón, na ktorom je prítomný ako vládca môjho života. Takže keď chválim, Boh je v mojom srdci. Toto nezávisí od našich pocitov. Naše pocity môžu byť úplne odlišné. Neplatí pravidlo, že vždy sa cítime super, keď sme na chválach. Občas chvály nemusia prispieť k zlepšeniu nálady. Boh totiž nechce, aby naša viera stála na pocitoch. Naša viera má stáť na Božom Slove. Boh vyriekol slová: „Buď svetlo!“ a bolo svetlo. Boh povedal: „Buď obloha!“ a bola obloha. Potom Boh povedal: „Ukáž sa súš!“ a stalo sa tak. Riekol: „Buďte svetlá na nebeskej oblohe“ a boli hviezdy... (Gn 1,3n). Takúto veľkú moc majú Božie slová. Ak my vyslovujeme tieto slová, slová chvály, v duchovnej oblasti sa dejú veľké veci. Sú to veci, ktoré teraz nevidíme, no raz sa v nich budeme kochať. V Biblii stojí: „Teraz vidíme ako v zrkadle, raz uvidíme tvárou v tvár.“ Raz sa dozvieme, čo všetko sa presne dialo, keď sme chválili Boha.
Modlitba chvály - životný štýl
Boha je potrebné chváliť aj mimo zhromaždenia. Chvála by sa mala stať naším životným štýlom. Neznamená to neustále opakovať: „Chválim ťa, Pane! Chválim ťa, Pane! Chválim ťa, Pane!...“ Znamená to, že by sme mali žiť na chválu Boha, prežívať s Ním náš každodenný život. Svojím životom hovoríme, či Boha milujeme alebo nie. Kamkoľvek ideme, mali by sme ísť s Ním a žiť ako Jeho veľvyslanec na tejto zemi.
Chvála by nemala trvať 1 krát do týždňa alebo raz denne. Je nemožné prežiť týždeň bez Boha, a potom prísť na chvály a chcieť, aby ma On okamžite naplnil svojím Duchom a konal vo mne veľké veci. V takom prípade nemôžem Bohu úprimne spievať v zhromaždení piesne o tom, že ho milujem, a že je Pánom môjho života. On videl posledných 7 krát 24 hodín, či bol skutočne na prvom mieste v mojom živote alebo nie.
Spomenuli sme tu dva rozdielne postoje, ktoré môžu mať ľudia, prichádzajúci na chvály. Duchovné dôsledky týchto dvoch prístupov môžeme vidieť na dvoch veľkých postavách Starého zákona
Biblia hovorí o Šaulovi – prvom izraelskom kráľovi, ktorý počas chvál upadol do prorockého vytrženia. (1.Sam 10,5-6) Šaul na chvály chodieval, no nebol tam stále. V Božej prítomnosti nezotrval. Svoj život postupne prestal žiť na chválu Boha. Obrátil sa mu chrbtom, prestal plniť Jeho príkazy, a tak ho Boh nahradil Dávidom. Šaul stratil svoju moc a Boh ho napokon zahubil pre hriechy, ktoré vykonal.
Dávid, ten žil v chvále neustále. Bolo mu úplne jedno, čo si o ňom ľudia myslia. Pre neho existoval len jeho Boh. Neskôr to, podobne ako Šaul, poriadne pokazil. Zaľúbil sa do dievčiny, do ktorej sa vôbec nemal zaľúbiť. Bol na mieste, na ktorom vôbec nemal byť. Izrael bojoval proti Amončanom, no Dávid zostal doma. Prechádzal sa po paláci, užíval si oddych, pozeral von oknom, zbadal Betsabe, nechal si ju priviesť, zhrešil s ňou a čakali spolu dieťa. Tieklo mu do topánok, a keď už nenašiel iné riešenie, postavil jej manžela v boji do prvej línie a nechal ho zabiť. (2.Sam 11)
Tento veľký Boží muž, ktorého nám dáva Biblia často za príklad, to poriadne pobabral. Na rozdiel od Šaula však okamžite utekal tam, kam bol zvyknutý chodiť - do Božej prítomnosti, kde prosil Pána: „Čokoľvek spravíš, potrestaj ma, len mi neber svojho Svätého Ducha,“ a Boh sa nad ním nakoniec zmiloval.
Braňo Letko
Sedem biblických skutočností o chvále
Pred Bohom stojíme ako Božie deti a chválou uznávame Božiu veľkosť. V žalme 48,2-3 sa píše: “Veľký je Pán a hoden každej chvály v meste nášho Boha. Je to svätý vrch, prekrásne návršie, je celej zemi na radosť.“ Nikdy nemôžeme vyčerpať moc a možnosti chvály – čím viac Boha chválime, tým viac uznávame Jeho veľkosť.
Čo teda môžeme nájsť v Svätom písme o chválach?
1. Ž 22,4 (A predsa ty si svätý, ty tróniš na chválach Izraela.) – Keď chválim Boha, ponúkam mu trón zo svojej chvály, nech zaujme svoje miesto ako Kráľ. Moja chvála Ho priam núti prísť a byť prítomný na tróne.
2. Ž 106,47 (Zachráň nás, Pane, Bože náš, a zhromaždí nás z krajín pohanských, aby sme mohli tvoje sväté meno velebiť a tvojou slávou sa honosiť.) – Chvála prináša ľudu úplné víťazstvo. Keď Boha chválime, triumfujeme, neprosíme o víťazstvo, oslavujeme skutočnosť, že už zvíťazil. Pavol v 2Kor 2,14 píše: “ Ale vďaka Bohu, ktorý nám vždy dáva víťazstvo v Kristovi ...“.
3. Ž 30,12-13 (Môj nárek si obrátil na tanec, roztrhol si moje rúcho kajúcne a radosťou si ma opásal, aby ti moja duša spievala a nestíchla už nikdy. Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť.) - Keď nás Boh vyslobodí zo zármutku, má to určitý cieľ, aby mu naša sláva vzdávala chválu. Naša sláva – t.j. naša duša a naše ústa.
4. Iz 61,3 (aby som dal zarmúteným Siona, aby som im dal veniec miesto popola, olej plesania namiesto smútku, rúcho radosti miesto sklesnutého ducha. I budú sa volať Duby spravodlivosti, Štep Pána na ozdobu.) – Pokiaľ nechcete byť v depresiách a nechcete, aby vám satan prichádzal so svojimi neblahými predtuchami a zlými myšlienkami, oblečte si odev chvály, potom sa k vám ani nepriblíži. Diabol totiž nenávidí, ak chválime Ježiša.
5. Hebr 13,15-16 (Skrze neho teda ustavične prinášajme Bohu obetu chvály, totiž ovocie úst, ktoré vyznávajú jeho meno. Ale nezabúdajte na dobročinnosť a vzájomnú pomoc, lebo v takých obetách má Boh záľubu.) – Chvála je obeta . Niečo nás to bude stáť, nie je to vždy ľahké, najdôležitejšie je chváliť Pána práve vtedy, keď do toho máme najmenšiu chuť. Práve vtedy je pre Boha najcennejšia, keď nás to veľa stojí, keď sa nám zdá, že všetko je proti nám; treba ísť vo viere.
6. Ž 8,2-3 (Pane, Bože môj, k tebe sa utiekam, zachráň ma pred všetkými, čo ma prenasledujú, a vysloboď ma, aby ma niekto neschvátil a neroztrhal ako lev, a nemal by som záchrancu.) – Chvála je duchovnou zbraňou. Dokonalá chvála Božieho ľudu – tejto nič neodolá; žalmista uvádza príklad: dojčence a nemluvňatá – najslabšie a najzraniteľnejšie stvorenia. Dokonca oni sa stávajú nástrojom Božej moci, keď chvália , a tak umlčujú nepriateľa. Keď chválime, Boh umlčuje diabla. Môžeme sa spýtať Boha: „Prečo neumlčíš diabla Ty sám?“ A Boh odpovedá: „Pretože som vám dal zbraň, ktorou to máte robiť vy!“.
7. Ž 50,23 (Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí; a kto kráča bez úhony, tomu ukážem Božiu spásu) – Chvála pripravuje cestu pre Boží nadprirodzený zásah.
Kto má chváliť Boha? V žalme 148 je zoznam 29 rôznych typov ľudí a stvorenia, ktorí majú chváliť Boha. Ž150 – „...všetko, čo dýcha, nech chváli Pána.“ Z toho nie je nikto vynechaný. Je iba jedna skupina ľudí, ktorí Boha nechvália – màtvi. Ž 115,17 – „Màtvi ťa, Pane, chváliť nemôžu ...“ Takže pokiaľ nechválime Boha, iste si vieme zistiť svoju diagnózu.
Kedy by sme mali Boha chváliť? Každý deň, naveky a navždy, vo všetkých chvíľach a neustále.
Ako by sme mali chváliť Boha? Celým srdcom – Ž 111 ; so zdvihnutými rukami a radostnými piesňami – Ž 63,5-6; hudobnými nástrojmi a tancom – Ž 154.
Ak je nám ťažké chváliť Boha, skúsme čítať žalmy(žalmy – hebr. preklad „chvály“)
Zdroj: Sr. Sofia Urbaníková O. S. F., www.ichtys.sk
Modlitba chvály
Modlitba chvály v Charizmatickej obnove
mcho.pdf | |
File Size: | 293 kb |
File Type: |
Žalmy - najstaršia modlitba chvál a uctievania
Žalmy v tradícii Cirkvi
KatechézaJána Pavla II. na všeobecnej audiencii
pre veriacich na Námestí svätého Petra 28. marca 2001
1. V apoštolskom liste Novo Millennio ineunte som vyslovil svoje želanie, aby sa Cirkev vyznačovala čoraz viac „umením modlitby“ a aby sme si ju vždy znova osvojovali z perí božského Majstra (porov. č. 32). Túto úlohu musíme prežívať predovšetkým v liturgii, prameni a vrchole cirkevného života. V tomto smere je dôležité venovať väčšiu pastoračnú starostlivosť rozvoju Liturgie hodín ako modlitbe celého Božieho ľudu (porov. tamže, 34). I keď kňazi a rehoľníci majú presný príkaz sláviť ju, nie menej sa vrele odporúča aj laikom. V tom som obdivoval, a je tomu už viac než tridsať rokov, môjho ctihodného predchodcu Pavla VI. s jeho konštitúciou Laudis canticum, v ktorej stanovil živý model tejto modlitby a prial si, aby žalmy a chválospevy, ktoré sú nosnou štruktúrou Liturgie hodín, s obnovenou láskou pochopil Boží ľud (AAS 63 (1971), 532).
Je to povzbudzujúci fakt, ktorý sa mnohí laici, či už vo farnostiach alebo v cirkevných združeniach, naučili ceniť si ho. Predstavuje totiž modlitbu, ktorá predpokladá primeranú katechetickú a biblickú formáciu, aby ju bolo možno vychutnať až do dna.
Z tohto dôvodu začíname dnes sériu katechéz o žalmoch a chválospevoch predložených v modlitbe ranných chvál. Týmto spôsobom túžim povzbudiť všetkých a pomôcť im, aby sa modlili tými istými slovami, aké používal Ježiš a ktoré boli prítomní od tisícročí v modlitbe Izraela a v modlitbe Cirkvi.
2. K pochopeniu žalmov by sme mohli vstúpiť rozličnými cestami. Prvá by spočívala v predstavení ich literárnej štruktúry, ich autorov, ich formácie a súvislostí, v ktorých sa zrodili. Ďalej by to bolo sugestívne čítanie, ktoré by ozrejmilo ich básnický charakter, ktorý v lyrickej intuícii a symbolickým vyjadrovaním často dosahuje tú najvyššiu úroveň. Nie menej zaujímavé by bolo prechádzať žalmami a uvažovať o rozličných citoch ľudskej duše, ktoré žalmy vyjadrujú: radosť, vďačnosť, vzdávanie vďaky, lásku, nežnosť, nadšenie, ale aj intenzívne utrpenie, vzájomné obviňovanie, prosbu o pomoc a o spravodlivosť, ktoré sa často vlievajú do hnevu a zlorečenia. V žalmoch nachádza ľudská bytosť plne seba samú.
Naše čítanie bude predovšetkým mieriť k tomu, aby dala vyniknúť náboženskému významu žalmov a ukázala, ako žalmy, aj keď boli napísané pred toľkými stáročiami pre veriacich Hebrejov, môžu byť vzaté do modlitby Kristových učeníkov. Dáme si pritom pomáhať výsledkami exegézy, ale spoločne vstúpime do školy tradície a predovšetkým budeme počúvať cirkevných Otcov.
3. Títo totiž vedeli s hlbokou špirituálnou prenikavosťou rozlišovať a poukazovať na veľký „kľúč“ čítania žalmov v samom Kristovi v plnosti jeho tajomstva. Zmŕtvychvstalý Kristus totiž aplikoval sám na seba žalmy, keď povedal učeníkom: „Musí sa splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch“ (Lk 24, 44). Otcovia dodávajú, že v žalmoch sa hovorí o Kristovi alebo sa poukazuje na to, že Kristus hovorí. Keď toto hovorili, nemysleli len na individuálnu Ježišovu osobu, ale na Christus totus, na Krista celého, utvoreného z Krista hlavy a z jeho údov.
Tak sa pre kresťana rodí možnosť čítať žaltár vo svetle celého Kristovho tajomstva. Práve táto optika dáva možnosť, aby sa vynorila aj ekleziálna dimenzia, ktorá je osobitne evidentná pri zborovom speve žalmov. Tak možno pochopiť, ako mohli byť žalmy vzaté už od prvých stáročí ako modlitba Božieho ľudu. Ak sa v niektorých historických periódach objavila tendencia uprednostňovať iné modlitby, bolo veľkou zásluhou mníchov, že v Cirkvi vyzdvihli pochodeň žaltára. Jeden z nich, svätý Romuald, zakladateľ kamaldulov, na úsvite druhého kresťanského tisícročia dospel k mienke, že - ako potvrdzuje jeho životopisec Bruno z Querfurtu - žalmy sú jedinou cestou, ako získať skúsenosť naozaj hlbokej modlitby: „Una via in psalmis“ (Passio Sanctorum Benedicti et Johannes ac sociorum eorundum: MPH VI, 427).
4. Týmto tvrdením, na prvý pohľad výnimočným, bol svätý Romuald v skutočnosti veľmi pevne zakotvený v najlepšej tradícii prvých kresťanských storočí, keď sa stal žaltár najvýznamnejšou modlitebnou knihou Cirkvi. Bola to víťazná voľba zoči-voči heretickým tendenciám, ktoré sústavne ohrozovali jednotu viery a spoločenstva. V tejto súvislosti je ohromujúci list, ktorý svätý Atanáz napísal Marcelínovi v prvej polovici 4. storočia, zatiaľ čo zúrila ariánska heréza a útočila na vieru v Kristovo božstvo. Voči heretikom, ktorí lákali k sebe ľudí aj spevmi a modlitbami a ktorí tak uspokojovali náboženské city, veľký cirkevný otec sa všetkými silami venoval tomu, aby naučil ľudí modlitbe žaltára vzatého z Písma (porov. PG 27, 12n.). Tak sa stalo, že „Otče náš“, čo je Modlitba Pána, prenikla do praxe a čoskoro sa stala všeobecnou medzi pokrstenými ako psalmodická modlitba.
5. Vďaka aj spoločnej modlitbe žalmov kresťanské povedomie si pripomenulo a pochopilo, že je nemožné obracať sa k Otcovi, ktorý prebýva na nebesiach, bez autentického spoločenstva života bratov a sestier, ktorí bývajú na zemi. A nielen to, ale keď sa kresťania živo zapojili do modlitbovej tradície Hebrejov, naučili sa modliť tak, že rozprávali magnalia Dei, čiže o veľkých obdivuhodných Božích skutkoch, čí už vo stvorení sveta a ľudstva alebo v dejinách Izraela a Cirkvi. Táto forma modlitby spojená s Písmom iste nevylučuje voľnejšie vyjadrenia, a tie budú ďalej charakterizovať nielen osobnú modlitbu, ale aj obohacovať samú liturgickú modlitbu, napríklad hymny a tropáre. Kniha žalmov zostane teda ideálnym prameňom kresťanskej modlitby a bude naďalej inšpirovať Cirkev v novom tisícročí.
Z L’Osservatore Romano, č. 13
(týždenné vydanie v taliančine) z 30. marca 2001