Čo nájdeš na tejto podstránke?
1. Desatoro kresťanských prázdnin - Novinka
2. Don Bosco: Dva stĺpy
3. Raniero Cantalamessa: Nemusíme sa báť charizmatickej obnovy
4. Raniero Cantalamessa: Krst v Duchu Svätom
5. Jim Murphy: O podstate Charizmatickej obnovy
6. Čo je obnova v Duchu Svätom
7. Litánie za pokoru
8. Identita kresťana - obnovená Kristom
9. Duch Svätý a život kresťana - Metropolita Ignatios z Latakie
Nech sa páči, pozri nižšie! ;-)
Desatoro kresťanských prázdnin
2. Ži podľa svojho mena a kresťanskej identity. Nehanbi sa počas leta za to, že si kresťan. Falšoval by si tým svoju identitu.
3. Ži nedeľu. Aj počas prázdnin je nedeľa deň Pánov. A Pán neodchádza na prázdniny. Nevynechaj nedeľnú omšu. Vytvor si viac voľného času.
4. Ži s rodinou. Zhováraj sa, hraj, žartuj so svojimi blížnymi s radosťou a bez ponáhľania. Modli sa so svojou rodinou a zájdi s ňou do chrámu.
5. Ži svoj život. Život je veľký Boží dar. Nevystavuj svoj život nebezpečenstvu a dávaj pozor, aby si neohrozil život druhých.
6. Ži v priateľstve. Od počúvania buduj cestu k dôvere, k pomoci, k obohateniu, k rešpektu posvätnej dôstojnosti iných osôb.
7. Ži spravodlivo. Nemysli si, že máš na všetko právo. Iní pracujú, aby si ty mohol prežívať svoje prázdniny. Aj oni majú svoje nároky. Rešpektuj ich a zaujímaj sa o ich dobro.
8. Ži v pravde. Vyhýbaj sa pokrytectvu, klamstvu, kritike, predsudkom a samoľúbosti.
9. Ži v čistote srdca. Premáhaj žiadostivosť, egoizmus a hedonizmus. Prázdniny neznamenajú robiť si, čo sa mi zachce.
10. Ži solidárne. Nechci mať všetko pre seba. Mysli aj na tých, čo nemajú prázdniny, čo nemajú dokonca ani každodenný chlieb. Ani láska a služba neodchádzajú na prázdniny.
Mons. Javier Salinas Viňals, biskup z Tortozy, Španielsko
Don Bosco: Dva stĺpy
Dňa 30. mája 1862 predpovedal svätý Ján Bosko zo sna, že po Vatikánskom koncile príde na Cirkev a na svet veľká kríza. Svätý Ján Bosko podľa svojho sna hovoril o mocnej majestátnej lodi, ktorá bola cieľom útoku flotily menších, ale poriadne vyzbrojených lodí. Majestátna loď sa dostala do ohromného obliehania nepriateľa. Nepriateľa podporoval vietor a vlny. Uprostred mora sa v neveľkej vzdialenosti od seba zjavili dva pevné stĺpy, ktoré sa týčili k oblohe. Na vrchole jedného stĺpa bola socha Panny Márie, pri ktorej nohách bolo napísané: Pomocnica kresťanov. Na druhom stĺpe, ktorý bol omnoho vznešenejší a masívnejší, bola veľká Hostia. Pod ňou bol nápis: Spása veriacich.
Pápež
Kapitán vlajkovej lode, pápež, zvolal schôdzku všetkých kapitánov lode, aby prediskutovali svoju stratégiu. Medzitým sa strhla zúrivá búrka, ktorá spôsobila, že porada kapitánov lode sa rozpustila. Po búrke pápež znova zvolal všetkých kapitánov, lebo vlajková loď sa na svojom kurze zastavila. Pápež, ktorý stál pri kormidle, odvážne nasmeroval svoju loď medzi tieto dva stĺpy, z ktorých vrcholov viselo mnoho kotiev a silných hákov na reťaziach. Sv.Ján Bosko dal toto zhrnutie k vyvrcholeniu svojho sna:
„Celá nepriateľská flotila chce obkľúčiť a potopiť vlajkovú loď za každú cenu. Ostreľujú ju všetkým, čo majú: knihami a letákmi, zápalnými bombami, strelnými zbraňami a delami. Bitka stále viac zúri. Špicaté provy znova a znova vrážajú do vlajkovej lode, ale bezvýznamne, lebo nepoškodená a odvážna zostáva na svojom kurze. Z času na čas hrozný náraz urobil veľkú dieru do trupu lode, ale hneď vánok z dvoch stĺpov ranu zapečatil.
Nepriateľské delá medzitým explodovali, strelné zbrane a špicaté provy sa rozpadli, lode sa rozdrvujú a potápajú sa na dno. V slepej zúrivosti nepriateľ prechádza na boj zblízka, preklínajúc a rúhajúc sa. Zrazu pápež padá, je ranený. Hneď sa mu pomohlo zodvihnúť, ale po druhom zásahu zomiera. Od nepriateľa zaznieva výkrik víťazstva a divá radosť zmieta jeho loďami. No len čo pápež zomrel, iný prichádza na jeho miesto. Kapitáni pomocných lodí ho zvolili tak rýchlo, že správa o pápežovej smrti sa takmer prekrýva so správou o voľbe jeho následníka. Sebaistota nepriateľa klesá.
Nový pápež preráža všetok odpor a riadi svoju loď bezpečne medzi dva stĺpy a pripútava ju k dvom stĺpom. Najprv ku stĺpu s Hostiou a potom k druhému, na ktorej je socha Panny Márie. V tej chvíli sa stáva niečo nečakané. Nepriateľské lode padajú do paniky a miznú, narážajúc a jedna do druhej a potápajú sa.
Niekoľko pomocných lodí, ktoré statočne bojovali popri ich vlajkovej lodi, sa ako prvé pripevnili k dvom stĺpom. Mnohí ďalší, ktorí sa bojazlivo držali stranou od boja, stoja ticho a opatrne čakajú, pokým lode stroskotaného nepriateľa vo vlnách nezmiznú. Potom sa aj oni nasmerujú ku stĺpom, pripevnia sa o ne a bezpečne a pokojne sa plavia popri svojej vlajkovej lodi. More teraz pokrýva veľká tíšina.“
Pápežský kazateľ: Raniero Cantalamessa
Nemusíme sa báť Charizmatickej obnovy
Tento rozhovor sa uskutočnil pri príležitosti stretnutia Katolíckej charizmatickej obnovy roku 2003. Raniero Cantalamessa bol a stále je pápežským kazatelom, ktorý kázal a viedol duchovné cvičenia pre Jána Pavla II a teraz pre Sv. Otca Benedikta XVI.
Otázka: Sú v Cirkvi ľudia, ktorí si myslia, že „krst v Duchu“ je vynález charizmatikov a že takto pomenovali skúsenost, ktorú Cirkev nepozná. Môžete nám vysvetliť na základe Vašej osobnej skúsenosti, čo je to krst v Duchu Svätom?
o. Cantalamessa: Krst v Duchu nie je ľudským vynálezom; Je to božský vynález. Je to obnova krstu a celého kresťanského života, obnova všetkých sviatostí.Pre mňa to je takisto obnova môjho duchovného povolania, mojej birmovky a môjho knažského svätenia. Celý duchovný organizmus je obnovený, ako keď do ohna fúkne vietor. Prečo sa Pán rozhodol konať v tomto čase takým silným spôsobom? To nevieme. Je to milosť nových Turíc. Nie je to vynález Charizmatickej obnovy. V skutočnosti mnohí prijali krst v Duchu bez toho, aby niečo vôbec o Charizmatickej obnove vedeli. Je to milosť; záleží na Duchu Svätom. Je to príchod Ducha Svätého, ktorý sa prejavuje v pokání a vyznávaní hriechov, v novom nazeraní na život, ktorý objavuje Ježiša ako žijúceho Pána – nie ako osobu z minulosti – a Biblia sa stáva živým slovom. Pravda je, že sa to nedá vysvetliť.S týmto krstom prichádza aj poznanie, čo hovorí Pán, že ktokoľvek verí vo mňa bude pokrstený a zachránený. Prijali sme krst ako deti a Cirkev predniesla náš akt viery, no príde čas, keď musíme potvrdiť to, čo sa stalo v našom krste. Toto je príležitosť tak urobit, nie ako osobné snaženie, ale pod pôsobením Ducha Svätého.Nemôžme len tak povedať, že stovky miliónov ludí na svete sa mýlia. V svojej knihe o Duchu Svätom Yves Congar, velký teológ, ktorý nepatril do Charizmatickej obnovy, povedal, že táto skúsenosť hlboko zmenila životy mnohých kresťanov. A to je fakt. Zmenila ich a začala u nich cestu svätosti.
Otázka: Ako pokračujete vo svojej službe pápežského kazateľa po tom, ako ste túto skúsenosť sám prežili?
o. Cantalamessa: Pre mna všetko, čo sa stalo od roku 1997 je ovocím krstu v Duchu. Bol som univerzitný profesor. Svoj život som zasvätil vedeckému výskumu histórie pôvodu kresťanstva. Ked som prijal túto skúsenost, nie bez odporu, prijal som aj volanie opustit túto prácu a byť k dispozícii ako kazateľ.Moje vymenovanie za pápežského kazateľa prišlo takisto potom, ako som zažil toto „znovuzrodenie“. Vidím to ako velkú milosť. Po mojom duchovnom povolaní je Charizmatická obnova najvýznamnejšou milosťou v mojom živote.
Otázka: Z vášho pohľadu majú členovia Charizmatickej obnovy špeciálne povolanie v Cirkvi?
o. Cantalamessa: Áno a nie. Charizmatická obnova, a to musí byt povedané a zopakované, nie je cirkevným hnutím. Je to prúdenie Milosti, ktoré má transformovať Cirkev – kázanie, liturgiu, osobnú modlitbu, kresťanský život. Takže to nie je spiritualita ako taká. Hnutia majú spiritualitu a zdôraznujú určitý aspekt, napr. charitu. Predovšetkým Charizmatická obnova nemá zakladateľa. Nikoho nenapadne vyberať zakladateľa Charizmatickej obnovy, pretože je to niečo, čo začalo na mnohých miestach rôznymi spôsobmi. A nemá to vlastnú spiritualitu; je to kresťanský život žitý v Duchu. Avšak môžeme povedať, že ľudia, ktorí prežili túto skúsenost sú, sociálne, realitou – sú to ľudia, ktorí určitým spôsobom gestikulujú, určitým spôsobom sa modlia – a tak môžeme identifikovať túto sociálnu realitu, ktorej úloha je jednoducho byť k dispozícii tak, aby aj ostatní mohli prežiť túto skúsenosť. A potom vymizne. Kardinál Leo Jozef Suenens, ktorý bol velkým ochrancom a podporovateľom Charizmatickej obnovy v jej začiatkoch povedal, že konečným údelom Charizmatickej obnovy môže byť jej vymiznutie, keď sa tento prúd milosti rozleje v Cirkvi.
Otázka: Práve končíte kázanie na duchovnej obnove pre tisíc delegátov Charizmatickej obnovy z celého sveta. Čo by ste chceli odkázať veriacim, ktorí nepoznajú Obnovu?
Otec Cantalamessa: Chcem povedat verným, biskupom, kňazom, aby sa nebáli. Neviem, prečo tu je tento strach. Pravdepodobne v určitom meradle preto, lebo táto skúsenosť začala v iných kresťanských denomináciách ako sú Letničné cirkvi a Protestantské cirkvi.Avšak Pápež sa nebojí. Hovoril o cirkevným hnutiach a takisto o Charizmatickej obnove ako o znakoch novej jari v Cirkvi a vždy zdôraznil ich dôležitosť. A Pavol VI povedal, že je to príležitosť pre Cirkev. Nemusíme sa báť. Existujú episkopálne konferencie napr. v Latinskej Amerike – Brazílii, kde hierarchia objavila, že Charizmatická obnova nie je problémom. Je to časť riešenia problému katolíkov, ktorí opustili Cirkev, pretože v nej nenachádzajú živé slovo, žitú Bibliu, možnost vyjadrenia viery radostným a slobodným spôsobom a Charizmatická obnova je impozantný spôsob, ktorý Pán dal Cirkvi, aby sme mohli žit skúsenosť Ducha, Turíce v Katolíckej cirkvi bez potreby ju opustiť. Takisto by Charizmatická obnova nemala byť považovaná za „ostrov“, kde sa schádzajú niektorí emocionálni ludia. Nie je to ostrov. Je to milosť daná pre všetkých pokrstených. Vonkajšie znaky môžu byt rozdielne, ale vo svojej podstate je to skúsenosť urcená pre všetkých pokrstených.
Poznámka: zdroj: http://www.cantalamessa.org/en/2003catelgandolfo.htm, preklad Martin Švikruha
Prebraté z http://redemptoristi.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=1257
Pápežský kazateľ: Raniero Cantalamessa
Krst v Duchu Svatom
napísal: "Dříve než začneme hovořit o Duchu Svatém, bylo by dobré snažit se pochopit, co znamená Obnova v Duchu Svatém. Po 2. vatikánském koncilu bylo mnoho věcí v životě církve obnoveno (liturgie, pastorační péče, kanonické právo, řeholní konstituce včetně řeholních rouch). Jistě jsou všechny tyto věci důležité, ale postihují pouze vnějšek a běda nám, máme-li pocit, že zde náš úkol končí, protože Bohu nezáleží ani na strukturách, ani na organizaci, ale na lidských duších.
Svatý Ambrož píše: "Je dílem lidských duší, že je církev krásná"; a proto je úkolem lidských duší, aby samy usilovaly o to být krásné.
1. Obnova je obnovou, v níž hlavním autorem je Bůh, nikoli člověk. "Já, nikoli ty", říká Pán, "tvořím všecko nové" (srov. Zj 21,5). "Můj Duch - a jen On - může obnovit tvář země" (srov. Ž 104,30). Z náboženského hlediska máme sklon dívat se na věci z ptolemaiovského pohledu: základem jsou naše snahy, organizování, výkon, reformy, dobrá vůle - ve středu stojí naše země, kterou Bůh přichází podpořit a korunuje ji svou milostí a našim úsilím.
2. Musíme - a teď je to výkřik Slova - "vrátit moc zpět Bohu" (srov. Ž 68, 35), protože "Bohu patří moc" (Ž 62,12). Příliš dlouho jsme se snažili pro sebe Boží moc získat tím, že jsme se chovali, jako by patřila nám a jako by na nás záleželo, jak jí budeme užívat. Zde musíme zcela změnit svou perspektivu, to znamená prostě přiznat, že nemůžeme bez Ducha Svatého udělat vůbec nic, dokonce ani prohlásit, že Ježíš je Pán. (srov. 1 Koř 12,3)
Křest v Duchu není svátostí, ale ke svátosti - lépe řečeno ke svátostem - se vztahuje. Křest v Duchu znovu probouzí do života křesťanskou iniciaci. (Křesťanskou iniciací se rozumí uvedení člověka do plného společenství církve svátostmi křtu, biřmování a eucharistie - pozn. red.) V prvé řadě se vztahuje ke svátosti křtu. Angličtina pro tuto svátost přímo používá pojmenování "křest v Duchu".
Věříme, že křest v Duchu znovu oživuje a aktivuje náš křest. Abychom pochopili, proč svátost, již jsme přijali často brzy po narození, může dojít tak náhle obnovy a proč z ní můžeme přijmout tolik světla a energie, je nutné podívat se blíže na teologii svátostí.
Katolická teologie zná koncept o platně udělených, ale neúčinných svátostech.
3. Svátost je neúčinná, pokud ovoce, které má nést, je blokováno. Krajním případem je přijetí svátosti (manželství, kněžství ve stavu smrtelného hříchu. Za těchto okolností-, pokud není překážka hříchu odstraněna pokáním, nepůsobí svátost žádnou milost. Dojde-li k pokání, svátost se oživí díky nesmazatelnému znamení a neodvolatelnosti Božího daru: "Jsme-li nevěrní, Bůh zůstává věrný, neboť nemůže zapřít sám sebe" (viz 2 Ti m 2,13).
Co je v případě křtu příčinou toho, že ovoce křtu zůstává bez účinku? Svátosti nejsou magické rituály, působící mechanicky bez spoluúčasti člověka, bez jeho odpovědi. Jejich účinek je ovocem spolupráce Boží a lidské svobody (v otázce milosti jde o milost Kristovu a Ducha Svatého); také svatý Augustin řekl: "Ten, který tě bez tvé spolupráce stvořil, tě bez tvé spolupráce nespasí."
Opus operatum křtu - jmenovitě Boží stránka neboli milost, má několik hledisek: odpuštění hříchů, dar teologických ctností víry, naděje a lásky (ty jsou pouze zasety v podobě semene), Boží synovství - to vše je dáváno skrze účinné působení Ducha Svatého.
Ale v čem spočívá opus operantis křtu - jmenovitě stránka lidská? Spočívá ve víře! "Kdo uvěří a přijme křest, bude spasen" (M 16,16). Vedle křtu je tu proto ještě jiný prvek: víra člověka. "Těm pak, kteří ho přijali, a věří v jeho jméno, dal moc stát se Božími dětmi" (Jan 1,12).
Křest je Boží pečetí lidské víry. "V něm byla i vám, když jste uslyšeli slovo pravdy, evangelium o svém spasení, a uvěřili mu, vtisknuta pečeť (míněno samozřejmě ve křtu) zaslíbeného Ducha Svatého" (Ef 1,13).
V prvotní církvi byl křest mocnou událostí tak bohatou na milost, že nebylo normálně potřeba nového vylití Ducha, jak je známe dnes. Křest byl udělován dospělým, kteří se obrátili z pohanství, byli jak se patří vyučeni a připraveni, aby při křtu učinili vyznání víry jako svobodnou a zralou volbu.
4. Stačí číst mystagogické křestní katecheze, připisované Cyrilu Jeruzalémskému, abychom pochopili hloubku víry, do níž byli čekatelé křtu uváděni. V zásadě byli ke křtu dovedeni skrze skutečné, pravdivé obrácení, proto jim byl skutečným obmytím, osobní obnovou a znovuzrozením v Duchu Svatém.
Příznivou okolností, díky níž se křest v počátcích církve projevoval s takovou mocí, byla skutečnost, že se Boží milost i lidská odpověď setkaly současně, dokonale v jediném okamžiku.
Nyní je tento časový soulad porušen. Křtěna jsou většinou nemluvňata a vymizelo tím hledisko svobodného osobního rozhodnutí, které se nahrazuje vyznáním víry rodičů a kmotrů. Pokud pak dítě vyrůstalo v úplném křesťanském prostředí, víra měla předpoklady k růstu, i když byl pomalejší. To však neodpovídá dnešní situaci. Dnes je duchovní prostředí dokonce horší, než ve středověku. Nepřeje růstu dětské víry. Křesťanský život sice existuje, ale je spíše výjimkou než pravidlem.
V této situaci jen výjimečně dochází k tomu, že by pokřtěný člověk dospěl až na úroveň vyznání v Duchu Svatém: "Ježíš je Pán." Pokud se však člověk k tomuto bodu nedostane, všecko ostatní je v jeho křesťanském životě mimo a nezralé: zázraky se více už nedějí a my zakoušíme to, co Ježíš v Nazarete: "Neučinil mnoho mocných činů pro jejich nevěru" (Mt 13,58).
Cítím, že právě zde spočívá význam křtu v Duchu Svatém. Je Boží odpovědí na tento chybný postoj, který se objevil v křesťanském životě v souvislosti se svátostným křtem.
Biskupové jsou znepokojeni skutečností, že byly během posledních let udělovány křesťanské svátosti (zvláště křest) lidem, kteří jejich milosti v životě neupotřebí. Následně bylo dokonce navrženo, že by křest neměl být udílen dítěti tam, kde není alespoň minimální záruka, že bude víru uchovávat a jednou ji ocení. Ježíš sám říká, že člověk nemá házet perly vepřům - a křest je perla, protože je to ovoce Kristovy krve. Zdá se, že Bůh se o celou problematiku zajímal ještě dříve než církev a podnítil vznik různých hnutí, zaměřených na obnovu iniciačních svátostí v dospělosti. Charizmatická obnova je nepochybně jedním z nich a v ní tedy i podstatná milost spojená se křtem v Duchu Svatém a vším, co mu předchází.
Účinnost a oživení křtu spočívá v tom, že člověk konečně přispěje svým dílem: rozhodne se pro víru, připraví se v pokání, které Bohu umožní jej osvobodit a uvolnit sílu již přijatého křtu. Je to jako stisknutí vypínače: lustr se rozzáří. Boží dar je konečně odblokován, Duch může proudit jak vůně do křesťanského života.
Jako dodatečné obnoven í Boží milosti, získané ve křtu, je křest v Duchu potvrzením v dětství přijaté svátosti a naše rozvážné ANO k víře, jejímu ovoci a závazkům. Obdobně je tomu i u biřmování. To je svátost rozvíjející, utvrzující a dovršující působení křtu. Plodem této svátosti je touha po hlubším zapojení do apoštolské a misijní služby církve, jinak též obvyklý znak těch, kdo přijali křest v Duchu.
Tito lidé pociťují větší touhu spolupracovat na budování církve, zapojit se do různých laických i kněžských služeb, životem dosvědčovat Krista a znovu oživit událost letnic, která je přítomna ve svátosti biřmování.
Křest v Duchu není jedinou příležitostí, kdy lze obnovit iniciační svátosti. Je zde obnova křestního slibu jako součást liturgie velikonoční vigilie, dále duchovní cvičení a řeholní sliby, někdy též nazývané "druhým křtem". Na úrovni svátostí tomu odpovídá biřmování.
l v životech světců lze vystopovat skutečnost spontánního vylití Ducha Svatého, zejména v době jejich obrácení. Křest v Duchu je tu však pro všechny, malé i velké, není vyhrazen pouze těm, kdo prošli ignaciánská duchovní cvičení či složili řeholní sliby.
Odkud se bere ta mimořádná síla, kterou při křtu v Duchu Svatém zakoušíme? To, o čem zde hovoříme totiž není pouhá teorie, nýbrž něco, s čím jsme sami udělali zkušenost. Proto se svatým Janem můžeme říci: "...co jsme slyšeli, co jsme na vlastní oči viděli, na co jsme hleděli a čeho se naše ruce dotýkaly, to zvěstujeme, ...abyste se spolu s námi podíleli na společenství" (1J 1,1-3) Odpověď na otázku tedy hledejme v Boží vůli. Bohu působí radost dnes obnovovat svou církev, a to je dostatečná odpověď.
Bible zaznamenává události, které předcházejí dnešnímu křtu v Duchu, (např. Sk 8,14-17). "Když apoštolově v Jeruzalémě uslyšeli, že v Samařsku přijali Boží slovo, poslali k nim Petra a Jana. Oni tam přišli a modlili se za ně, aby také jim byl dán Duch Svatý, neboť ještě na nikoho z nich nesestoupil; byli jen pokřtěni ve jméno Pána Ježíše. Petr a Jan tedy na ně vložili ruce a oni přijali Ducha Svatého." Tato biblická místa, zřídkavá a nejasná co do významu, však ještě nejsou dostatečným vysvětlením síly a hloubky současného vylití Ducha Svatého.
Vysvětlení je třeba hledat pouze v Božím plánu. Zde bychom mohli parafrázovat proslulý výrok apoštola Pavla: "Protože křesťané nebyli schopni s veškerou svou organizovaností dále přenášet moc Ducha, zalíbilo se Bohu obnovit věřící bláznovstvím vylití Ducha. Teologové se pídí po vysvětlení, zodpovědní lidé se snažíc umírněnost, avšak prosté duše se rukama dotýkají při křtu v Duchu Kristovy moci" (srov. 1 Kor 1,21-24).
My lidé, zvláště lidé církve, máme sklony omezovat Boha v jeho svobodě: přejeme si, aby užíval jen námi připouštěných šablon (tzv. kanálů Boží milosti) a přitom zapomínáme, že Bůh je dravý proud, deroucí se vpřed vlastními cestami, že Duch vane, kudy a jak chce. (Zde má učení církve důležitou úlohu rozlišovat, co skutečně z Božího Ducha vychází.)
V čem tedy spočívá křest v Duchu a jak působí? Součástí vylití je tajemná a skrytá stránka Božího působení, v němž se On sám zpřítomňuje tak, jak chce. Jeho jednání je zcela odlišné od našeho, neboť On sám zná naše nitro i způsob, jak pozvednout jedinečnost lidské osobnosti. Je tu také stránka vnějšího společenství, tatáž pro každého, utvořená jako znamení, podobně jako u svátostí. Tato viditelná část zahrnuje především tři věci: bratrskou lásku, vkládání rukou a modlitbu. Tyto prvky jsou nesvátostné, avšak církevní.
Odkud se bere milost, kterou zakoušíme při křtu v Duchu Svatém? Z lidí okolo nás? Nikoli! Z člověka přijímajícího křest? Ne! Přichází od Boha! My můžeme pouze říci, že milost souvisí se křtem, protože Bůh jedná vždy s věrností, v harmonii a není v něm rozpor. Ctí zaslíbení a ustanovení Kristova. Jedno však je jisté: Nejsou to moji bratři, kdo předávají Svatého Ducha, ale oni vzývají Ducha, aby na bratra sestoupil. Žádný člověk není schopen udělit Ducha Svatého, protože nikdo - ani biskup nebo papež - Ducha Svatého nevlastní. Pouze Ježíš může dát Ducha. Lidé Ducha vlastnit nemohou - avšak opačně- lidé mohou být vlastnictvím Ducha Svatého.
Vzhledem k této milosti můžeme mluvit o novém příchodu Ducha Svatého a o novém seslání od Otce skrze Ježíše Krista, či o novém pomazání, které odpovídá novému řádu milosti.
zdroj: www.cho.cz
Jim Murphy
O podstate Charizmatickej obnovy
Zatímco Charismatická obnova (CHO) jako hnutí vzniká v šedesátých letech dvacátého století, zkušenost CHO (obnovení Duchem svatým a jeho dary) je stará jako církev sama. Ve skutečnosti nelze oddelit púsobení Ducha svatého od církve. Bylo to sestoupení Ducha o letnicích, které doslova dalo církvi život!
Podstata CHO tkví v prítomnosti a aktivite Ducha svatého v živote tech, kterí prijali Krista! CHO se týká více Božího jednání než lidského úsilí. Osobnosti z Obnovy ve svých knihách svedčí o mimořádném púsobení Ducha svatého ve svých životech: překvapující obrácení komplikovaných osob, zázračná uzdravení, proroctví a slova poznání, která v dúsledku přivedla lidi k Božímu plánu pro jejich život. Mnozí mluví o vnuknutích prijatých v modlitbe, o slovu diskrétne zašeptaném Duchem svatým hluboko v srdci, které zmenilo všechno. Svedectví tech, kterí ve svém živote zakusili jednání Ducha svatého, vypadají jako prevzatá ze Skutku apoštolu. Jedná se o moudrost, moc, lásku. Jde o dílo Království, které prichází zvláštními cestami, za prekvapujících okolností a se zázračnými výsledky. Je to Duch svatý, který púsobí dnes v lidech, aby oživil zvest hlásanou o mnoho dříve: „Království Boží je blízko a Ježíš je Pán tohoto království!“
Buh však ve své moudrosti ví, že lidské bytosti nemohou žít a jednat jen v duchovním království. Pro zachování dobrého pořádku v Tele Kristove nám dává praktickou pomoc. Proto Ježíš ustanovil Petra za hlavu církve a apoštoly jako služebníky, kterí by v mladé církvi zastávali potrebné funkce. Také sv. Pavel ve skupinách, kterým sloužil, vyzýval ke kázni a pořádku. Jako je ohen užitecný v peci, tak Buh ve své pokore a moudrosti dovoluje, aby se nezmerná moc Ducha svatého projevovala uvnitř lidských struktur a organizací.
CHO je součást širší církve, ne samostatná jednotka. Jako taková musí být v souladu s uspořádáním církve jak na úrovni místní, tak univerzální. V praxi to znamená, že musíme být verní a poslušní Svatému Otci a učitelskému úradu církve, respektovat místního biskupa a spolupracovat se svým farárem. Zkrátka musí zde být duch vzájemné podpory s ostatními organizacemi a skupinami, které slouží naší diecézi.
Vetšina diecézí a zemí má pro CHO nejakou strukturu. Obvykle se jedná o sloužící skupinu na místní či národní úrovni. Často biskup ustanovil propojení s CHO, aby bylo možné pracovat společne. Ve všech techto interakcích mezi skupinami a osobami musí převládat pokora, láska a trpelivost.
V CHO máme nádhernou príležitost spolupracovat na šíření plamene letnic do celé církve. Pripomínáme, že Duch je již prítomný a u díla! Pokud zustáváme verní tomu, co nám Buh daroval, a otevrení všemu, co delá skrze církev, pak jak CHO, tak církev obecne budou mít užitek z Ohne, který prichází shury.
Ze Zpravodaje ICCRS preložil Pavel Semela, redakcne zkráceno.
Prebraté z http://www.cho.cz/www/index.php?clanek=808
Čo je obnova v Duchu Svätom?
Najskôr si povedzme, čo je charizmatická obnova, alebo obnova v Duchu Svätom? Keby sa nás niekto spýtal, čo to je? Akoby sme odpovedali? Najstručnejšiu odpoveď nám podáva profesor morálnej teológie páter de Monléon takto: obnova, to je otvorenie sa Duchu Svätému, aby sa mohli obnoviť dary Ducha Svätého v našich časoch.
Ján XXIII, keď otváral Druhý vatikánsky koncil modlil sa takto: Obnovuj svoje zázraky v našich dňoch, aby sa znovu staliTuríce, a daj svojej Cirkvi, aby sa vytrvalo modlila, aby bola jedno srdce a jedna duša, a to s Máriou, Ježišovou Matkou, riadená svätým Petrom. Už pápež Lev XIII vyzýval, aby sa vo všetkých farnostiach konali deväťdňové pobožnosti k Duchu Svätému. Páter de Monléon sa domnieva, že keby katolíci už vtedy poslúchli slová pápeža, vliatie Ducha Svätého by sa stalo u nás a nie u metodistov, ktorí akoby poslúchli hlas Petra.
Prijatie Ducha Svätého je teda centrálnou dimenziou Obnovy. Je to duchovná skúsenosť, ktorá má dve strany. Najprv a predovšetkým prijatie Ducha Svätého spôsobujev človeku vnútorné obrátenie k Ježišovi. Táto skúsenosť je veľmi osobná, veľmi rozdielna podľa osoby, podľa temperamentu a podľa vzdelania. No všetci prežívajú v sebe dianie, ktoré je živým stretnutím s Ježišom. Táto duchovná skúsenosť je podobná zážitku ľudskej lásky. Druhá strana prijatia Ducha Svätého je viac vonkajšia. Je to túžba a odhodlanie vyžarovať zo seba svedectvo o Bohu, a to takým či onakým spôsobom, ale vždy pod tlakom milosti Ducha Svätého. Mohli by sme povedať, že je zážitok nových Turíc v srdci, pretože cítime, že sme obdarení silou a milosťou svedčiť o Ježišovi.[1]
Práve táto dvojaká skúsenosť alebo dvojitý zážitok z Ducha Svätého vydelí veriaceho človeka od habituálneho kresťana, ktorý robí, čo treba. Napríklad každú nedeľu chodí do kostola a raz za mesiac, či za rok na spoveď, ale zúčastňuje sa na živote spoločenstve, kde sa stretávajú a spolu modlia a vyprosujú si navzájom milosti Ducha Svätého. Toto potom má za účinok, že sa stáva plným kresťanom, ktorý je radostným, zanieteným a horlivým.
Preto, ak sa niekto o obnove vyjadruje, ako o niečom podozrivom, tak to len ten, kto nepozná, čo je to vlastne obnova v Duchu Svätom. Pápež Pavol VI ktorý sa vo svätom roku 1975 zúčastnil na veľkom kongrese Obnovy v Ríme, vyjadril sa o Obnove takto: Vy ste šťastím pre Cirkev a pre svet. A pápež Ján Pavol II, ktorý prijal predstaviteľov Obnovy v Duchu Svätom vo Vatikáne im povedal, zopakoval slová Pavla VI a dodal: Vy ste šťastím pre Cirkev a pre svet. Šesť rokov, ktoré uplynuli od tohto kongresu, podali ste dôkaz, že nádej podnietená touto víziou je správna. [2]
Postoj Cirkvi k Obnove.
Francúzsky benediktín otec Philipe hovorí : Cirkev je rovnako charizmatická i apoštolská. Pravdivá je iba tá cirkev, ktorá v sebe spája obe vlastnosti: neprestajne ju oživuje vanutie Ducha Svätého a je verná sv. Petrovi a jeho nástupcom. Druhý vatikánsky koncil dogmatickej konštitúcii Lunem gentium hovorí: Spoločenstvo veriacich, ktorým sa dostalo pomazania od Ducha Svätého (Jn 2,20 a 27), sa nemôže mýliť vo viere, a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným citom všetkého ľudu pre vieru, keď je on od biskupov až po posledného veriaceho laika, napospol jednomyseľný vo veciach viery a mravov. Pomocou tohto citu pre vieru, ktorý vzbudzuje a udržuje Duch pravdy, ľud Boží pod vedením posvätného učiteľského úradu - ktorý verne poslúchajúc, prijíma nie ako slovo ľudské, ale naozaj ako slovo Božie (porov. 1Sol 2,13) - neochvejne sa pridŕža viery, ktorú raz navždy dostali svätí (porov. Júd 3), správnym úsudkom hlbšie do nej preniká a plnšie ju uplatňuje v živote. Okrem toho ten istý Duch Svätý posväcuje, vedie a čnosťami ozdobuje ľud Boží nielen prostredníctvom sviatostí a služieb, ale aj tým, že rozdeľuje medzi veriacimi všetkých stavov zvláštne milosti udeľujúc (ich) každému osobitne, ako chce„ (1Kor 12,11), pomocou ktorých robí ich schopnými a ochotnými, aby sa podujali na rozličné diela a úlohy, užitočné na obnovu a ďalší vzrast Cirkvi, ako je napísané: Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok„ (1Kor 12,7). Tieto charizmy, či už neobyčajné alebo aj bežnejšie a rozšírenejšie, treba prijímať s vďakou a potechou, pretože obzvlášť zodpovedajú potrebám Cirkvi a sú jej na osoh. Avšak mimoriadne dary netreba opovážlivo vyhľadávať, ani sa nemá od nich trúfalo očakávať zdar apoštolských podujatí; no súdiť o ich pravosti a správnom používaní náleží tým, čo sú predstavení v Cirkvi a ktorým zvlášť prislúcha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré (porov. 1Sol 5,12 a 19-21). [3]
Pápeži v 20 storočí majú veľký záujem o obnovu v Duchu Svätom. Už sme spomínali pápeža Pavla VI a jeho vzťah k Obnove v Duchu Svätom. Pápež hovorí, nazval Obnovu ,,nádejou Cirkvi“, hovorí o šanci ktorú má Cirkev v Obnove v Duchu Svätom. Avšak, aby sme si boli vedomý, že sme v správnom uskutočnení sme povinný rozlišovať, rozoznávať. Pavol VI nám ponúka niekoľko kritérií, ako ich vidí u Svätý Pavol, aby sme rozlišovali, rozoznávali: V Skutkoch apoštolov čítame, že on niektorých ustanovil za dozorcov, aby pásli Božiu Cirkev. (Sk 20,28). Svätý Pavol upozorňoval Solúnčanov ,, Ducha neuhášajte, všetko skúmajte a držte sa toho, čo je dobré. (1 Sol5,19,21). Preto je dobré, ak sa v Obnove držíme troch základných kritérií.
Prvým kritériom je : úplná vernosť autentickej náuke viery. Čo sa jej protiví nemôže pochádzať od Ducha svätého. Porov. 1 Kor 12,1-3. (A nechcem, bratia, aby ste nevedeli o duchovných daroch. Viete, že keď ste boli pohanmi, ťahalo vás to a chodili ste za nemými modlami. Preto vám vyhlasujem, že nik, kto hovorí v Božom Duchu, nepovie: “Prekliaty Ježiš!”, a nik nemôže povedať: “Ježiš je Pán”, iba ak v Duchu Svätom.)
Druhým kritériom je zásada, že všetky dary musíme prijímať s vďačnosťou. Ich výpočet nájdeme v 1 liste Kor 12, 4-10.Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysvetľovať jazyky.
A 1 Kor 12, 28-30: A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov, potom sú zázraky, ďalej dary uzdravovať; pomáhať, viesť, dar rozličných jazykov. Sú vari všetci apoštolmi? Sú všetci prorokmi? Všetci učiteľmi? Robia všetci zázraky? Majú všetci dar uzdravovať? Hovoria všetci jazykmi? Vari všetci vysvetľujú?
Takisto je potrebné sa starať o väčšie dary, 1 Kor 12,31 Ale usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem.ako aj o dary v spoločenskom zmysle najpotrebnejšie: 1 Kor 14,1-5 Usilujte sa o lásku, dychtite po duchovných daroch, zvlášť aby ste prorokovali. Lebo kto hovorí jazykmi, nehovorí ľuďom, ale Bohu; nerozumie mu nik, pod vplyvom Ducha hovorí tajomstvá. Ale kto prorokuje, hovorí ľuďom na budovanie, povzbudenie a potešenie. Kto hovorí jazykmi, buduje seba samého, ale kto prorokuje, buduje Cirkev. A chcem, aby ste všetci hovorili jazykmi, ale ešte viac, aby ste prorokovali. Lebo kto prorokuje, je väčší ako ten, kto hovorí jazykmi, iba ak by aj vysvetľoval, aby sa budovala Cirkev.
Tretie kritérium je podľa apoštola najvážnejšie a to je láska, ktorá vyniká nad všetkým a všetko je jej podriadené. Sú to texty viacerých listov, kde Pavol poukazuje jednotlivým spoločenstvám, že najdôležitejšie kritérium je láska k Bohu a láska ku človekovi. 1 Kor. 13- Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, 5 nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, 6 neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné. Keď som bol dieťa hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný. A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.
Gal 5,22- 23 ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet.
Veď aj sám Sv. apoštol Ján nám liste hovorí 1Jn 4,20: Ak niekto povie: “Milujem Boha,” a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.
Najdôležitejšie je, že už sám Pán Ježiš v evanjeliu hovorí, že najväčším prikázaním je láska k Bohu a k blížnemu: Mt 22,36-39 „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?” On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.
Aby sme však pokračovali v postoji, aký vzťah má Cirkev k Obnove Ducha Svätého, nemôžeme vynechať veľkého pápeža 20 storočia Jána Pavla II.
Ján Pavol II pripomenul účastníkom medzinárodnej konferencii 1981 v Ríme, na čele s kardinálom Suenensom, ktorý bol menovaný za ochrancu katolíckej charizmatickej konferencie, ešte za Pavla VI, aby ostali verní k pravej doktríne viery, potrebe ocenenia mimoriadnych darov udeľovaných Duchom Svätým na osoh spoločenstva a potrebu lásky k blížnemu.
Pápež pokračoval a povedal, že Cirkev vidí ovocie vášho oddania sa modlitbe v prehĺbenom živote vo svätosti a v láske k Božiemu slovu. Ďalej pápež vyzdvihol ochotu biskupov spolupracovať na Obnove v Duchu Svätom.
Ďalšie významné ocenenie Sv. otca Jána Pavla II bolo na medzinárodnom sympóziu o Duchu Svätom, venované pri príležitosti jubilea carihradského a efezského koncilu v Ríme. (Tu bolo definované učenie crédo – Božstvo Ducha Svätého+ dogma PM ako Bohorodičky).
Povedal im: ,,vďaka Bohu, dnes sme svedkami toho, že Duch Svätý účinkuje v ľuďoch, a to jednako v celkom jednoduchých ľuďoch, ako aj v tých, čo majú vyššie hodnosti, a potom v spoločenstvách, a to počnúc od najmenších, akými sú jednotlivé rodiny, až po všeobecnú Cirkev. Duch Svätý prebúdza k životu ľudí, väčšiemu nasledovaniu, k plnšiemu primknutiu sa k Cirkvi.
Sám pápež Ján Pavol II prejavil mimoriadny dar uzdravovania, možno snáď preto mal taký vrúcny vzťah ku charizmatikom. Je známy prípad jednej ženy z Liwerpoole v Anglicku. Tu bola ťažko chorá na rakovinu lymfatických uzlín 35 ročná Kay Kellyová, manželka architekta, matka troch detí. Bola dva razy operovaná a v novembri 1978 ju prepustili z nemocnice ako nevyliečiteľnú, aby doma zomrela. Mala poslednú žiadosť, aby pred smrťou videla Svätého Otca. Prostredníctvom rehoľníkov sv. Kolumbána sa dostala v marci 1979 do Ríma. Na kolieskovej stoličke ju doviezli do prvého radu zhromaždených pútnikov. Svätý Otec podľa svojho zvyku podával ruky všetkým, ktorých dočiahol. Keď prišiel ku nej a videl, že je na smrť chorá a je samá kosť a koža, objal ju ako dobrý otec svoje choré dieťa. A v tej chvíli pocítila v celom tele úľavu a novú silu a uzdravenie.
Snáď tu by sme ešte mohli spomenúť vyjadrenie dnešného Sv. Otca Benedikta XVI, ktorý ešte ako kardinál a prefekt kongregácie pre učenie o viere, povedal vzniku mnohých hnutiach: ,,Znakom nádeje v celej cirkvi a najmä v prostredí cirkevnej krízy západného sveta je rozkvet nových hnutí, ktoré nik neplánoval a ku ktorým nik nevyzýval. Vzišli jednoducho z vnútornej vitality viery. V nich sa naznačuje pravda, celkom tíško akoby zornička Turíc v cirkvi. Myslím napríklad na charizmatickéhnutie….. Je isté, že tieto hnutia prinášajú so sebou aj niektoré problémy a skrývajú v sebe v menšej alebo väčšej miere nebezpečenstvá, ale aj takto je to pri všetkom, čo je živé. Žasnem nad tým, že Duch Svätý sa opäť ukazuje silnejší ako naše plánovanie, a že sa uplatňuje celkom iným spôsobom, než sme si to predstavovali.“
Tu môžeme spomenúť ešte rozhovor pápežského kazateľa, ktorý poskytol v roku 2003 keď dostal niekoľko otázok o Charizmatickej obnove: ja vyberám len jednu:
Z vášho pohľadu majú členovia Charizmatickej obnovy špeciálne povolanie v Cirkvi?
o. Cantalamessa: Áno a nie. Charizmatická obnova, a to musí byť povedané a zopakované, nie je cirkevným hnutím. Je to prúdenie Milosti, ktoré má transformovať Cirkev – kázanie, liturgiu, osobnú modlitbu, kresťanský život.
Takže to nie je spiritualita ako taká. Hnutia majú spiritualitu a zdôrazňujú určitý aspekt, napr. charitu. Predovšetkým Charizmatická obnova nemá zakladateľa. Nikoho nenapadne vyberať zakladateľa Charizmatickej obnovy, pretože je to niečo, čo začalo na mnohých miestach rôznymi spôsobmi. A nemá to vlastnú spiritualitu; je to kresťanský život žitý v Duchu.
Avšak môžeme povedať, že ľudia, ktorí prežili túto skúsenosť sú, sociálne, realitou – sú to ľudia, ktorí určitým spôsobom gestikulujú, určitým spôsobom sa modlia – a tak môžeme identifikovať túto sociálnu realitu, ktorej úloha je jednoducho byť k dispozícii tak, aby aj ostatní mohli prežiť túto skúsenosť. A potom vymizne. Kardinál Leo Jozef Suenens, ktorý bol veľkým ochrancom a podporovateľom Charizmatickej obnovy v jej začiatkoch povedal, že konečným údelom Charizmatickej obnovy môže byť jej vymiznutie, keď sa tento prúd milosti rozleje v Cirkvi. [4]
9. apríla 2008 : Jeden príspevok z Ríma, kde sa skončilo 2. medzinárodné teologicko – pastoračné stretnutie na tému Charizmy a charizmatická obnova v Katolíckej cirkvi, ktoré spoluorganizovala aj Pápežská rada pre laikov. Stretnutie zahájil slávnostnou svätou omšou predseda rady kardinál Stanislaw Rylko, ktorý hovoril o dnešnej úlohe charizmatickej obnovy v duchu Katolíckej cirkvi. Podľa neho je potrebné zdôrazniť, že medzi náboženskými hnutiami a novými spoločenstvami má práve obnova v Duchu Svätom svoje nenahraditeľné miesto, pretože je najrozšírenejším hnutím vo svete, pričom napríklad len v Brazílii má asi 8 miliónov prívržencov.
O charizme hovorili účastníci stretnutia v dvoch perspektívach - v duchu poslania Cirkvi a v duchu evanjelizácie. Na stretnutí sa hovorilo aj o krste v Duchu Svätom, o charizmách ako o dare jazykov, proroctve, uzdravení či múdrosti.[5]
Príprava na obnovu
Mons. Jozef Vrablec v knihe Obnova v Duchu Svätom hovorí o stupňoch prípravy na prijatie Obnovy v Duchu Svätom.
Oslobodenie sa od hriechov :
Jednou zo špecifických čŕt Obnovy je zmena života[6]. Hriech človeka je odvrátenie sa od Boha. V Biblii máme vypočítané veľké množstvo hriechov. Kor 6,9-11 nachádzame: V Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva?Nemýľte sa ani smilníci ani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci ani súložníci mužov, ani zlodeji ani chamtivci ani opilci ani utŕhači ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. A niektorí ste toto boli. Ale obmyli ste sa, boli ste posvätení, boli ste ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha. Alebo v knihe sv. apoštola Pavla Galaťanom 5, 19-21 : A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo. Pavol spomína hriech ešte v iných listoch napr: Rim 1,28-32; Kol 3,5-9; 1Tim 1,9-10; 2Tim 3,2-5. Koreň hriechu je však v srdci človeka, ako hovorí sám Pán Ježiš v Matúšovom evanjeliu 15,19-20 : Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka; ale jesť neumytými rukami, to človeka nepoškvrňuje.”
Zároveň však vieme, že každý hriech, nech by to bol akýkoľvek hriech, môže sa nám odpustiť. Iba hriechy proti Duchu Svätému sú neodpustiteľné., ako to hovorí Pán Ježiš v Matúšovom evanjeliu : Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpusti. [7]V KKC čítame, že kto vedome a dobrovoľne odmieta prijať ľútosťou Božie milosrdenstvo, odmieta odpustenie svojich hriechov a spásu, ktorú mu núka Duch Svätý.[8] Preto prvým a podstatným krokom na prípravu prijať Ducha Svätého je oslobodenie sa od hriechov, ktoré sa vykonáva v spovedelnici. Má to byť generálna spoveď, kde človek zažije zážitok oslobodenia, zážitok radosti. Lebo v spovedi ide o vzťah človeka k Bohu. A Boh sa nikdy prevýšiť svojou láskou nedá. Tu je potrebné precítenie, že sme Bohom požehnaní, milovaní a Bohom chcení. Avšak tu môže vzniknúť otázka, prečo sa mám vyspovedať, aby som mohol prijať dary Ducha Svätého? My musíme mať čisté srdce, aby nás mohol naplniť Duch Svätý. A to nie je možné bez radikálneho očistenia od hriechov.
2. Oslobodenie sa od zajatia sveta:
Tu by najskôr bolo dobré, aby sme spomenuli Ježišovo rozprávanie o Lazárovi a boháčovi, ktorý prosil Abraháma, aby poslal k jeho bratom niekoho z iného sveta, aby oni uverili. Abrahám odpovedá, že je to zbytočné. Bratia sa nezmenia, ak keby prišiel niekto z druhého sveta.
Pozemské pôžitky môžu tak zahatať v človekovi jeho vrodené zamerania na Boha, že pokým sa od nich neodpúta, neoslobodí, nedokáže sa otvoriť pre Boha. Je psychologicky celkom isté, že človek, ktorý sa dá zajať starosťami, záujmami a pôžitkami materiálneho sveta, je neschopný vzlietnuť k Bohu. Stratí zo svojej optiky pôvodné zameranie na Boha a uspokojuje sa s pozemskými dobrami. Je to overené, že kým sa človek nevyslobodí to zajatia svetských dobier, nebude schopný rehabilitovať v sebe prapôvodné zameranie na Boha. Preto je potrebné, aby sme v sebe porozbíjali, poroztĺkali, popresekávali všetky putá, ktoré nás sputnávajú natoľko, že strácame z pohľadu večné perspektívy. Oslobodiť sa, to znie príťažlivo. Robme to radikálne a prísne. Avšak robme to s pomocou Božou, aby sme dosiahli skutočné oslobodenie zo zajatia sveta. A toto je druhým krokom v príprave na Obnovu v Duchu Svätom. Treba však poznamenať, že toto nie je jednoduchým krokom. To nestačí urobiť raz v živote. Ale toto treba vždy udržiavať a opakovať vždy novým aktom. Aj vtedy, keď sme už v Obnove akoby doma, keď už máme tu svoje miesto. Lebo práve diabol a zlý najviac na nás doliehajú. Veľa ráz, azda každodenne, musím v sebe obnovovať úkon oslobodzovania od hriechu a od sveta, aby som bol dokonale voľný a slobodný pre Božie veci. A to sa dá len v silea v láske Ducha Svätého. V ňom sa mi musí podariť, aby som sa už nikdy nedostal do zajatia hriechov a tohto sveta. Práve v Duchu Svätom budem trvalo slobodný. Lebo je napísané ,, Kde je Duch Pánov, tam je sloboda“ (2Kor 3,17).[9] Samozrejme, aby sme nemali nejaké škrupule, že tu sa musí rozlišovať. Človek je hriešny a svoju hriešnosť vyznáva a tým sa oslobodzuje, tým necháva Boha, aby sa dotkol môjho srdca a urobil ma svojim sluhom. Zato ja Jeho mám urobiť svojím Pánom. Hriešny budem do smrti, len je dôležité si to uvedomiť, že prvý ľudia sa vzopreli Bohu, a toto dedičnosťou prechádza na nás. Avšak mi máme krstom dedičný hriech zmytý, ale náklonnosť ostáva. Tu ide o chorobnú pripútanosť ku hriechu, to znamená: ja viem, že mám hriech a v ňom zotrvávam.
Tu je potreba pripomenúť, že tu nejde o to, aby sme odhodili pozemské záujmy, starosti majetky a pôžitky. Tu ide o to, aby sme ich umiestnili ta, kde patria, na okraj nášho života. Boh chce nerušene ostávať v centre nášho života. A práve koncentrácia na Boha si vyžaduje naše oslobodenie od hriechu a priľnutia k svetu.
A práve Obnova v Duchu Svätom nás vedie, aby sme hľadaliBoha. Svätý Ignác z Loyoly nás pozýva, aby sme nachádzali Boha vo všetkých veciach, vo všetkých stvoreniach, v každom človeku.[10] Boha musíme hľadať tíško, máme ho pozorne počúvať, máme na neho trpezlivo čakať. Tu je snáď dobre, keď povieme, že Obnova znamená nechať Boha, aby hovoril do môjho života, nechať Boha, aby bol Pánom mojich dni, mesiacov, rokov, môjho života. Duch Svätý nás môže urobiť novými. Už nechceme hovoriť: ja to urobím, ale urob to vo mne TY Duch Svätý. Urob, aby som dorastal vo viere, v dôvere, v láske, v nezištnosti, v skromnosti a poslušnosti. Svätý Pavol opisuje ľudí ,,ktorí sa dávajú viesť Duchom Svätým“(Rim 8,14). Obnovujme sa teda nie vlastnými silami, ale účinkovaním alebo pôsobením Ducha Svätého. Všetko prenechajme Duchu Svätému, skusujme, ako nás pretvára. A On Duch Pravdy, Lásky a Pokoja nás pretvorí a otvorí nám srdce pre neho. [11]
A tak sa modlime. Duchu Svätý, otvor moje najvnútornejšie priestory a príď do nich ty. Naplň Pane naplň moje srdce tebou. Amen.
Prednáška : P. Miroslav Kukla SJ
_________________________________________________________________________________________________
[1] J.Vrablec.: Obnova v DS str. 15-16
[2] J.Vrablec.: Obnova v DS str. 15-16
[3] II vat. Koncil Lumen Gentium. Str. 78-79
[4] www.plameňducha.sk
[5] www.vat.rozhlas.sk
[6] WHITEHEAD.CH.: Turíce pre život str. 11
[7] J.Vrablec.: Obnova v DS str. 93-99
[8] KKC str. 466
[9] J.Vrablec.: Obnova v DS str. 99-103
[10] Ignác z Loyola : DC str. 29
[11] J.Vrablec.: Obnova v DS str. 103 - 105
Litánie za pokoru.
Ježišu, tichý a pokorný srdcom, vyslyš ma!
Od túžby, aby som bol vážený, osloboď ma, Ježišu!
Od túžby, aby som bol milovaný, -"-
Od túžby, aby som bol oslavovaný, -"-
Od túžby, aby som bol stredom pozornosti, -"-
Od túžby, aby som bol chválený, -"-
Od túžby, aby som mal prednosť pred inými, -"-
Od túžby, aby sa ma pýtali na radu, -"-
Od túžby, aby sa súhlasilo s mojimi názormi, -"-
Od túžby, aby ľudia chápali a uznávali moju dobrú vôlu, -"-
Od strachu, aby som nebol pokorovaný, -"-
Od strachu, aby mnou ľudia neopovrhovali, -"-
Od strachu, aby ma ľudia od seba neodháňali, -"-
Od strachu, aby som nebol tupený, -"-
Od strachu, aby som nebol zabúdaný, -"-
Od strachu, aby som nebol zosmiešňovaný, -"-
Od strachu, aby so mnou nezachádzali nespravodlivo, -"-
Od strachu, aby som nebol podozieraný, osloboď ma , Ježišu!
Aby iní boli viacej milovaní ako ja, Ježišu, daj mi milosť, aby som po tom túžil!
Aby iní rástli vo vážnosti a ja aby som bol umenšovaný,
Aby sa iní uplatňovali a ja aby som bol odstrkovaný,
Aby iní boli chválení a ja zostal nepovšimnutý,
Aby sa iným dávala vo všetkom prednosť predo mnou,
Aby sa iní stávali viacej svätými, ako ja, len keď sa ja stanem natoľko svätým, koľko môžem, Ježišu, daj mi milosť, aby som po tom túžil."
Identita kresťana - obnovená Kristom
Tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu, získavajú krídla ako orly, utekať budú a neustanú, budú putovať a neomdlejú. Iz 40, 31
Pokračovanie bude, nemám ešte nejako spracovane poznámky.
Duch Svätý a život kresťana
Bez Ducha Svätého Boh je veľmi ďaleko, Kristus stojí v minulosti, evanjelium je mŕtvou literou, Cirkev je obyčajnou organizáciou, autorita je vecou nadvlády, poslanie je záležitosťou propagandy, liturgia je iba spomienkou, kresťanský život otrockou morálkou.
Ale v Duchu Svätom Vesmír je vzkriesený a vzdychá v pôrodných bolestiach kráľovstva, zmŕtvychvstalý Kristus je tu, evanjelium je silou života, Cirkev vyžaruje život Trojice, autorita je oslobodzujúcou službou, poslanie - to sú Turice, liturgia je pamiatkou aj očakávaním, ľudský čin sa stáva Božím.
Metropolita Ignatios z Latakie